Pod jedným z veľkých balvanov ležiacich pri ceste k bani, ako starí Zoborčania oddávna hovoria kameňolomu, je pochovaný Svätopluk. Lenže, kto z nás by kameň vládal odvaliť a presvedčiť sa, či je to pravda? Nikto, samozrejme, a preto je toto tvrdenie doposiaľ zahalené rúškom tajomstva. Veľký kameň je stále na svojom mieste a možno trpezlivo vyčkáva na mocného siláka Corgoňa spod hradu. Ako znie legenda, ktorej Zoborčania verili a ktorá akoby dopĺňala medzery v dejinách, ktoré už dávno zavial čas?
Legenda o meči zakopanom pod Zoborom, ktorú sme si prečítali v časopise Historická revue (1990, č. 3), hovorí, že v kláštore pod Zoborom, ktorý dal vybudovať kráľ Svätopluk, mnísi jedného dňa práve zhasínali sviece a zatvárali brány, lebo sa už zvečerievalo. Na ceste ku kláštoru sa ocitol osamotený jazdec, nesúci sa na krásnom koni. Kôň bol ustatý, prekonal dlhú cestu a unavený bol už aj jazdec. Napriek tomu, že to bol mocný chlap, zvyknutý sedávať na koni.
Mal pripásaný dlhý meč a hoci sa stmievalo, rukoväť sa blyšťala. Bola celá zo zlata, vykladaná drahými kameňmi. Brána kláštora bola už zatvorená, keď svojou čižmou na ňu zabúchal. Jeden z mníchov vyzrel cez oblok. „Bratia, akýsi jazdec stojí pred bránou, isto kráľovský posol,“ povedal mních. Ale keď otvoril bránu, pred vrátami nebolo nikoho.
V tom čase bol jazdec už za kláštorom v lese. Popoháňal svojho koňa, aby sa dostal čím hlbšie do hory. Ocitol sa na malej odľahlej čistinke. Tu priviazal koňa k dubu a rozložil oheň. V žiari vatry bolo vidieť, že nie je poslom, ani obyčajným pútnikom. Mal drahé šaty, spona plášťa sa mu jagala, aj ostrohy mal pozlátené. Sotva sa rozhorela jedna vatra, založil druhú. Dlho, ako socha, stál medzi dvoma ohňami. Nadránom, keď vyšla Zornička, priviedol koňa. Tam ho sťal a zakopal. Meč aj všetky svoje drahocennosti zahrabal pod pahrebu vatry. Keď sa rozvidnelo a vrcholec Zobora pozlátilo slnko, schádzal ku kláštoru z hory ako obyčajný pútnik.
„Otvorte, som priateľ, pútnik bez zbrane!“
„Čo si od nás žiadaš, priateľu? pýtali sa mnísi.
„Chcem byť vaším bratom a ostať medzi vami!“
Mnísi otvorili bránu, dlho sa radili, či ho prijať. Predložili mu posvätné knihy a vysvitlo, že je veľmi múdry. Onedlho ho prijali medzi seba za brata. Žil tam dlho, až mu obeleli vlasy. Keď umieral, mníchom prezradil: „Ja som kráľ Svätopluk.“ A hneď dokonal.
Traja mnísi, čo to počuli, skoro onemeli, nepovedali ani slovo. Iba rozkázali zachovať v kláštore veľký smútok. Keď sedem ráz zapadlo slnko, v čistom bielom súkne obalené telo vyniesli na temeno Zobora. Tam kráľa Svätopluka uložili do tesaného hrobu. Nepostavili mohylu, ako bolo zvykom, iba ploský kameň položili na to miesto. Prisahali, že nikomu neprezradia toto miesto, lebo to bola kráľova posledná vôľa. Nik nevedel, koho mnísi pochovali na vrchole Zobora. Iba keď Svätoplukov národ viedol vojnu za slobodu, počuli ľudia čudný cvengot z úpätia Zobora. To zakopaný meč kráľa Svätopluka zacvendžal. Vraj ho mnohí hrdinovia slovenského národa už našli, bojovali s ním za vlasť a vždy po víťazstve ho zas uložili naspäť, aby ho mohli ďalšie generácie použiť pri ohrození.
Toľko legenda, ktorá sa traduje medzi obyvateľmi Zobora. A čo dokazujú historici a archeológovia? Na úpätí vrchu Zobor sa nachádzal benediktínsky kláštor sv. Hipolyta. Vedci sa zhodujú, že vznikol v rozmedzí rokov 850 – 880, teda v časoch príchodu Cyrila a Metoda (r. 863) na naše územie. Podľa českého kronikára Kosmasa / ╬ 1178 / zomrel kráľ Svätopluk II. v kláštore na Zobore v roku 896.
Jestvovanie kláštora okrem archeologických nálezov dokazujú aj písomné dokumenty. Napríklad je doložené, že kráľ Štefan I. obdaroval kláštor sv. Hipolyta na Zobore v roku 1006. K benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita i kamaldulskému kláštoru sv. Jozefa sa viaže prvá písomná zmienka o škole, nemocnici, lekárni, preklade Biblie do slovenčiny, o kanonizovaní prvých svätcov sv. Svorada a sv. Benedikta z území Slovenska na Nitrianskom hrade v roku 1083, či prvé zachované písomnosti nazývané Zoborské listiny z roku 1111 a 1113.